S fotoaparátom za tatranskými svišťami...
Mnohí z Vás určite aspoň raz v živote navštívili Vysoké Tatry, ktoré sú našim najvyšším pohorím a zároveň najvyšším horstvom Karpatského oblúka. Jeho unikátna geologická stavba a klimatické podmienky dali základ pre vznik špecifických rastlinných a živočíšnych spoločenstiev horského až vysokohorského charakteru. No a práve takéto prostredie obýva jeden z endemitov tatranskej prírody - svišť vrchovský tatranský.
Je to pomerne veľký hlodavec so zavalitým telom, okrúhlou hlavou, malými uškami a krátkymi nohami. Jeho hmotnosť sezónne veľmi kolíše od 3,5 do 7 kg. Hmotnosť stúpa na jeseň, keď sa pripravuje na dlhý zimný spánok. Ten trvá najneskôr od novembra až do apríla a mája. Zvrchu je šedohnedý, po bokoch a na spodku tela s prechodom do pieskovožltej farby. Pomerne krátky chvost má na konci takmer čiernohnedý. Charakteristické sú hlodáky a predné nohy so silnými a dlhými pazúrmi, ktoré používa ako „ruky“. Pri nebezpečenstve sa ozýva ostrým hvizdom, ktorý však môže byť aj znakom dorozumievania alebo prejavom radosti. Dožíva sa 15-18 rokov. Je spoločenským druhom. Svištie sídla, či už nory alebo kolónie sú na hornej hranici subalpínskeho, v dolnej časti alpínskeho pásma. Vyskytuje sa prevažne v skalnom teréne s ostrovčekmi trávnatých porastov. Žije v norách, ktoré sú rozdelené sú letné a zimné nory. Tieto nory bývajú až dva metre hlboké. V nich prezimováva od 5 do 15 zvierat. Nory sú spojené spleťou chodieb.
Fotografovanie týchto opatrných zvierat vyžaduje veľa času a hlavne trpezlivosti. Ako som už spomenul v minulom článku o fotografovaní kamzíkov, je veľkou chybou, ak sa niekto v snahe nafotiť super zábery svišťov tieto zvieratá doslova naháňa. Nemá to žiaden zmysel, pretože akonáhle im vstúpime to ich teritória, svište sa okamžite skryjú do nory a vyjdú von až keď pominie nebezpečenstvo. Jeden z najstarších svišťov vždy stojí na stráži na vyvýšenom mieste a pri akomkoľvek narušení ich pokoja okamžite zahvízda a celá početná rodinka zmizne v norách. Opäť musím pripomenúť, že takéto zbytočné vyrušovanie a plašenie samozrejme nepriaznivo vplýva aj na ich celkový vývoj.
Ak si chceme odniesť pekné zábery tatranských svišťov, musíme sa správať hlavne pokojne. V prvom rade neschádzame z vyznačeného turistického chodníka. Svište dokážu človeka tolerovať pokiaľ je na turistickom chodníku, pretože sú na to navyknuté. Akonáhle z neho zídeme, začnú byť ostražité a nedôverčivé. Ak natrafíme na svištiu kolóniu v blízkosti turistického chodníka, stačí si sadnúť na najbližšiu skalu, pripraviť si fotoaparát, teleobjektív a prípadne statív, alebo monopod a trpezlivo čakať. Fotografie svišťov, ktoré môžete vidieť na mojej stránke som nafotil práve takýmto spôsobom. Raz sa mi stalo, že po dlhom čakaní, (približne pol dňa) sa ku mne priblížil svišť na cca 1,5 m. Mal som nasadený teleobjektív Nikkor AF-S 300mm f/4D IF-ED, takže som mu mohol fotiť doslova detaily tváre. Zrejme bol veľmi zvedavý, pretože keď počul zvuk uzávierky, nastražil malé ušká a poskakoval stále bližšie a bližšie, až bol tak blízko, že som mal problém so zaostrením teleobjektívu. Hlavným predpokladom jeho priblíženia bolo práve to, že som ostal na chodníku a trpezlivo som čakal. Nemusíme byť sklamaní, ak sa nám na prvý krát nepodarí nafotiť to, čo očakávame. Musíme si uvedomiť, že fotografujeme vzácne zvieratá v ich prirodzenom prostredí a záleží hlavne od nich, či sa nám ukážu, alebo nie. My to môžeme ovplyvniť len tým, že sa budeme správať v prírode tak, aby sme im nijakým spôsobom neubližovali a rešpektovali ich prirodzené správanie a potreby.
Po stopách tatranských kamzíkov...
Pri návšteve mojej webovej stránky ste určite zaregistrovali, že okrem fotografovania krajiny sa taktiež venujem fotografovaniu fauny a flóry. Veľa času venujem pozorovaniu a fotografovaniu symbolu našich veľhôr a to tatranského kamzíka. Tento endemický poddruh ma zaujíma nie len ako fotografa, ale aj ako profesionálneho ochrancu prírody. Kamzík vrchovský tatranský – Rupicapra rupicapra tatrica žije na celom území TANAPu a jeho náhradná populácia v centrálnej časti Národného parku Nízke Tatry. Obýva pásmo kosodreviny, alpínskych holí a skalných brál nad hornou hranicou lesa. Pri výbere svojich stanovíšť sa vyhýba súvislým porastom kosodreviny, ako aj súvislým skalným masívom, kde nenachádza trávnaté jazyky, ostrovy, úplazy a terasy. Jeho pohyb, či už denný alebo sezónny, je závislý od celého komplexu okolností, ako napr. ročné obdobie, poveternostné pomery, expozícia svahov, charakter rastlinstva, ktoré mu slúži na potravu a v neposlednom rade od vplyvu predátorov a človeka. Čriedy kamzíc s mláďatami a nedospelými (2 ročnými) jedincami sa s obľubou zdržiavajú v záveroch dolín, v oblastiach čelných ľadovcových morén a karov s priľahlými svahmi. Skupinky kamzíkov - samcov radšej pod skalnými chrbtami, na bočných hrebeňoch a pod hrebeňmi.
Od uzákonenia Tatranského národného parku, keď žilo na území Vysokých Tatier iba cca 235 kusov kamzíkov, narastali jej počty nepretržite až do roku 1964. Populácia kamzíkov dosiahla 944 kusov /Chudík 1968/. Po tomto roku dochádza v TANAP-e k postupnému poklesu početnosti kamzíkov. Kritické obdobie poklesu populácie tatranských kamzíkov bolo na prelome tisícročia v rokoch 1999 a 2000. V tomto období poklesla početnosť populácie kamzíkov vo Vysokých Tatrách na približne 190 jedincov. Pod rapídny pokles sa podpísali negatívne antropické a antropogénne faktory. Alarmujúci úbytok kamzíkov v Tatrách odštartoval viacero aktivít na ich záchranu. Zásadným bol Program záchrany tatranského kamzíka v rokoch 2001 až 2005.
V rámci kontroly početnosti populácie tatranského kamzíka sa už desaťročia organizuje každoročne jarné a jesenné sčítanie kamzíkov. Toto sčítanie sa vykonáva na celom území TANAP-u a to v Západných, Vysokých a Belianskych Tatrách, ako aj na poľskej strane Tatier. Tohto každoročného sčítania sa taktiež pravidelne zúčastňujem, pričom pozorujem vývoj a správanie tohto vzácneho druhu v jeho prirodzenom prostredí. Na poslednom jesennom sčítaní bolo na celom území TANAP-u spočítaných okolo 930 jedincov kamzíkov. Je to potešujúce číslo, na základe ktorého je možné predpokladať, že vďaka úsiliu všetkých zainteresovaných sa populácia tatranského kamzíka postupne stabilizuje.
Neodmysliteľnou súčasťou „povinnej výbavy“, bez ktorej do hôr nevykročím je samozrejme fotoaparát, objektívy, statív a ďalekohľad. Na fotografovanie zvierat vo voľnej prírode je neoddeliteľnou súčasťou fotografickej výbavy okrem fotoaparátu hlavne statív, (prípadne monopod) a hlavne teleobjektív s vyšším ohniskom. Najprv som používal cenovo prístupný telezoom TAMRON AF 70-300mm F/4-5.6 Di LD Macro 1:2. Musím povedať, že vzhľadom na pomerne nízku cenu podal celkom slušný optický výkon. Potom som ho vymenil za kvalitný profesionálny teteobjektív Nikkor AF-S 300mm f/4D IF-ED. Je to vysokosvetelný kvalitný teleobjektív s pevným ohniskom. Jeho optický výkon, rýchlosť a presnosť ostrenia je aj pri zlých svetelných podmienkach vynikajúca. Väčšina fotografií fauny je zhotovených týmto objektívom.
Pokiaľ sa ako bežný turista pohybujete len po vyznačených turistických chodníkoch (tak ako to ukladá návštevný poriadok národného parku), môžete stretnúť úplne krotkého kamzíka a môžete si ho pohodlne aj vyfotografovať. Toto sú tzv. synantropizované jedince, ktoré si už privykli na cestovný ruch a na pohyb ľudí vo vysokohorskom prostredí. Mnohí turisti sa dopúšťajú veľkej chyby, že zídu z turistických chodníkov a snažia sa priblížiť k „divým kamzíkom“, ktoré nie sú na ľudí zvyknuté. Tie sú na rozdiel od vyššie spomínaných plaché a čo najmenší ruch či iné odklonenie od ich pokoja ich dokáže veľmi rozrušiť až vystresovať, pričom sa kamzíky splašia a často si ublížia. Častý stres môže mať za následok uhynutie. Preto chcem touto cestou upozorniť, že takéto počínanie je jednak v rozpore s platnou legislatívou, no hlavne veľmi nepriaznivo pôsobí na prirodzený vývoj kamzičej populácie. Pri troche trpezlivosti môžete získať unikátne zábery tatranských kamzíkov priamo z vyznačeného turistického chodníka. Keď spozorujete vo vašej blízkosti kamzíka a chcete si ho vyfotografovať nesnažte sa za každú cenu k nemu priblížiť. Zostante na chodníku, sadnite si na najbližšiu skalu, pripravte si fotoaparát a trpezlivo čakajte. Kamzík, ktorý je zvyknutý na ľudí je zvedavé zviera a určite sa bude chcieť presvedčiť, kto to na tej skale sedí a s najväčšou pravdepodobnosťou sa k vám priblíži sám a vy si domov odnesiete krásne zábery tatranského kamzíka.
Prajem Vám veľa trpezlivosti a dobré svetlo.
Február 2012 - Spúštam svoju stránku.